Název

Prosieckou a Kvačianskou dolinou po ôsmich rokoch - 24. 3. 2018

Popis

Po ôsmich rokoch sme sa s Gorkou opäť vrátili do rozprávky. Do dvoch krásnych dolín, ktoré patria k najkrajším nielen na Liptove, ale podľa mnohých i na celom Slovensku. Do Prosieckej a Kvačianskej doliny.
Náš 6-hodinový fantastický a dobrodružný okruh začíname na konci podhorskej obce Prosiek a už po pár desiatkach metrov prichádzame k ústiu Prosieckej doliny, ktorého vstupnou bránou sú takzvané Vráta - zúžená tiesňava, nad ktorou vyviera na povrch v mohutnom prameni potok Prosiečanka.
Fantastické ticho, ktoré sa nesie dolinou, keď sa potok stratí v ponore, je neskutočné. Prvých (a posledných) dokopy štyroch turistov tejto doliny stretávame až na rázcestí Vidová, kde je odbočka k 15 metrov vysokému vodopádu Červené piesky. Pokračujeme hore dolinou, kde sa dostávame k najužšej časti s vysokými bralami po oboch stranách - k trom skalným stupňom, ktoré prekonávame pomocou rebríkov a reťazí. Z Gorky sa stáva môj dôverujúci kliešť a keď ju prenesiem cez rebríky, je šťastná. :-)
Po východe z tiesňavy na plošinu Svorad sa pred nami postupne rozprestierajú nádherné pasienky a lúky s ihličnanmi - šírošíry priestor s výhľadmi doďaleka a my nevieme, kam skôr pozrieť. Kráčame týmto krajom, rozhliadame sa a ja zhlboka vdychujem úžasný vzduch, v ktorom akoby sa miešali dávne doby, kedy sa tu nachádzalo množstvo senníkov a moje spomienky na toto miesto, v ktorých cítim vôňu rozkvitnutých a trávnatých lúk počas leta. Gorka je vo svojom živle a s hlavou sklonenou k zemi, s nastraženými ušami a s veľkým sústredením sa oddáva svojej obľúbenej činnosti. Myslím, že by jej vôbec nevadilo, keby sme stadiaľto nikdy neodišli. :-D
Blatistý terén na úseku s guľatinou nám dáva zabrať a keď sa prepadnem po členky do koľaje pod ľadom, už ma asi nič neprekvapí. :-D Nakoniec sa zasneženou úzkou asfaltkou dostávame do obce Veľké Borové, za ktorou vstupujeme tiesňavou Borovianka do Kvačianskej doliny.
Na začiatku divokej úžiny Ráztoka si s Gorkou zachádzame k 8-metrovému Ráztockému vodopádu, či tento raz skôr ľadopádu. Je nádherný.
Blízko sútoku potokov Hutianka, Borovianka a Ráztočianka prichádzame k známym vodným mlynom zvaným Oblazy. Tu strávime krásny čas a prudko stúpajúcou lesnou cestičkou pokračujeme po modrej ďalej Kvačianskou dolinou, kde sa napojíme na červenú. Je to cesta vedúca z Hút do Kvačian. Stále veľa fotím. :-)
Relatívne nová vyhliadka Malý Roháč vyniká nádherným, hlbokým a divokrásnym výhľadom. Takých je po ceste viac, avšak nebezpečných a strmých. V skalách na druhej strane doliny na nás tajomne pozerá Jánošíkova hlava, resp. tvár. :-)
Po príchode do Kvačian sa dostávame na rázcestie, kde nám smerovník ukazuje, že do ústia Prosieckej doliny to bude ešte hodinka. Popod horu, zvlnenými lúkami, husto posiatymi bobkami lesnej zveri; dvoma mŕtvymi a zdeformovanými telami laní; jedným na voľno pobehujúcim, uštvaným írskym setrom; miestom s odstaveným prázdnym autom s prívesným vozíkom na psov označeným "Cane Corso", kedy sa len obzeráte a čakáte, odkiaľ psy vybehnú... a nakoniec ešte stretnete oproti vám utekajúceho a mierne vyplašeného pána, ktorý len narýchlo zdvihne ruku na pozdrav a len uteká a uteká... Občas blatíčko blatko, ale neustále nádherné slnečné výhľady na celý hrebeň Nízkych Tatier, na Liptovskú Maru...
Keď sme prišli na koniec dedinky Prosiek, vhupli sme do potoka, aby sme si aspoň sčasti umyli naše krásne blatové topánky a trošíčku sa skultúrnili . Nalodili sme sa a so zastavením na salaši Krajinka, kde sme sa najedli, pelášili sme domov, bo nás čakalo ešte jedno milé stretnutie. :-)
Je krásne, ako vždy práve ten posledný výlet je tým najsilnejším a najkrajším, ale akonáhle príde ďalší, história sa opakuje...

Kategorie a štítky

Nastavení